Rok 2006 - KLASIKA - INVALIDNÝ VARIANT
Posádky: Hanka - Martin, Petra - pan Martin, Dadka - Marcela, Brigit - Miňo, Janka - Dušan, Zuzka - Marek, Vladko - José, Dušan - Tomáš, Maťo
Trasa splavu: Hronská Dúbrava - Šášov - Hliník nad Hronom - Rudno
Dátum: 4. - 8. 7. 2006
Tento splav sme mali lode z lodenice v Hliníku. Rio Granus sa presťahovali bližšie k Banskej Bystrici a brať od nich lode by bolo dosť nákladné. Tak nám ich poskytol p. Baran z Alumínia. Mali sme aj jeden kajak - takže Maťko si vyskúšal, aké to je, byť sám na vode. Veľmi sa mu to páčilo. Splavu sa tiež zúčastnila rodina Vladka - Tomkovci.
Zraz bol opäť v Hronskej Dúbrave. Tentoraz vlakom išli Tomkovci s Dankou a Maťkom.
Brigit, Miňo a Slobodi išli autom, aby sme mohli čím skôr začať variť guláš. Ľubo ako osvedčený káder sa ujal velenia a pustili sme sa do diela. Museli sme riadne makať, len nakrájať toľko cibule, mäska, zemiačikov, no žiadna sranda. Bolo opäť v pláne variť dvojfázovo, jednoducho kotlina nestačí na také množstvo jedákov. Opäť sme sa stretli s Jožom, porozprávali sme, čo máme nové. Keď sa guláš už varil, vypochodovala na lúku mohutná skupina, už z diaľky nám kývali, volali. Boli to naši, ktorí cestovali vlakom. A potom to už nasledovalo ako vlani. Vyčkávanie, telefonáty, radostné vítanie sa, opäť čakanie a zvítanie až nakoniec sme už boli všetci. Tým, že príchody členov expedície boli oneskorené, jedli sme aj ten guláš už v dosť pokročilom čase. A zjedli sme ho asi dosť pažravo lebo bol dobrý.
Na druhý deň sme si rozprávali, akú sme mali ťažkú noc, lebo sme ho nevedeli stráviť. Miňo navrhol že budúci rok budeme variť aj brokolicovú variáciu. Tohtoročná Ľubova novinka boli parádne smetné koše. Naše vybavenie sa rok od roku zlepšuje. Len čo je pravda. Nový deň sa ukazoval pekný a tak nejako pred obedom sme sa konečne posadili do lodí a vyrazili sme k Šášovu. V tichosti som spomínala na dávne splavy, kedy bol okolo 8 hod. budíček a pred 9 sme odrážali od brehu. Zbalení, najedení, ale aj unavení. Terajšie pojatie splavu je fakt rekreácia, oddych a pohoda. V Šášove nás čakala rozhorúčená lúka. Hľadali sme akýkoľvek kúsok chládku. Postavili sme stany a po častiach sme navštívili miestnu krčmu, hrad, zahovorili sme si v dedine 90 vajec na tradičnú rannú praženicu v Šášove. V krčme nás čakala potešujúca novinka, dalo sa objednať jedlo. Z mesta z reštaurácie ho v priebehu 1 hodiny priniesli. Tak sme si celí radostní objednali pizzu. Večer sme strávili tradične pri ohni a kecaní a spievaní. Ivan si na splav nosí svoju gitarku a tak sa môžeme vyblázniť a odspievame úplne všetko. Od pesničiek, ktoré sme spievali kedysi na prázdninách v Leviciach až po súčasnosť. Tomkovci ešte nezžití s našimi rituálmi odišli späť do krčmy zahrať si Scrable. Sú veľmi hraví.
Ráno sa podávala na raňajky už avizovaná praženica. Šéfkuchárom bol Ivo, lebo dotyčná praženica mala byť levická. Zadovážil receptúru od Norbiho a tak sa nám slinky zbiehali dlho pred samotným nakladaním do misiek, lebo krásne voňala. No a plní sily a guráže, chlapi odvliekli lode k Hronu a pohli sme sa do Alumínia. Cestou sme prešli pár mazaňových perejí. Bola sranda. O zábavu sa nám staral náš Mirálek a minister pre karneval v jednom. V Hliníku sa chlpcom, ktorí nesplavovli a zabezpečovali autospoj, podarilo obsadiť naše miestečko blízko Hrona. Dajú sa tu blízko postaviť stany, jednoducho výborný plac. No a po vylodení a postavení stanov nasledoval jeden u obľúbených rituálov - prijímanie nových členov do klubu. Museli ho podstúpiť Tomkovci - Janka, Dušan, Vladko a José. Po všeobecnom veselí sme navštívili reštauráciu "U Katy" a pochutili sme si na miestnych špecialitách. Žiaľ, Dušan a Tomáš tu splav končili. Duško sa musel vrátiť do práce a pokračovať v budovaní kapitalizmu, keď my ostatní sme sa tak nezmyselne vyvaľovali na nafukovačkách alebo v loďkách. A Tomino, hoci nerád, išiel ako vzorný syn s ním.
Nás na druhý deň čakala posledná etapa do Rudna. Do Revišťa je to z Hliníku fakt kúsok, tak sme si mysleli, že trochu prevetráme lode o kúsok ďalej. No, idea nie zlá, ale tá realizácia! Bol tam úsek, kde voda vôbec netiekla, len jazero, vetrík nefúkol a síl sme už nemali na rozdávanie. Takže, keď sme konečne zbadali pána Barana, že na nás čaká pri brehu, hneď sme pookriali. Lode sme mu naložili na auto, časť výpravy išla s ním autom do tábora a časť išla vlakom. No a nasledoval posledný večer. Verte, že sme si ho užili. Miňo chytil náladu a rozprúdil takú zábavu, až radosť spomínať. Bolo fak výborne. Fak.
No a potom ďalší deň nasledoval už len rozchod. Je to vždy také smutné. Ráno už nehorí oheň, ktorý každý deň zakladajú tí, ktorí prví vstávajú - Miňo a Ľubo, nastane zmätok pri balení a potom už len lúčenie, mávanie, trúbenie a definitívne koniec. Zase o rok.
