Rok 2007 - INVALIDNÝ? LENIVÝ? VARIANT?
Účastníci: Zuzka - Marek, Petra - pan Martin, Hanka Ivo, Katka - Martin, Maja - Dušan, Zuzka - Miro, Tomáš, Brigit - Miňo, Marcela - Ľubo
Trasa splavu:
Dátum: 4. - 8. 7. 2007
Tak to bolo niečo! Vzhľadom na aktuálne počasie, ktoré sme celú cestu autom konzultovali s predsedom a tiež vzhľadom na zúfalú predpoveď počasia na nasledujúce dni, sme sa rozhodli založiť základný tábor v Hliníku. S tým, že potom uvidíme. A aj sme uvideli. Ale po poriadku. Do Hliníka sme dorazili (Brigit, Miňo, Ľubo, Marcela) okolo 4 hod. poobede. Naše krásne miesto blízko Hrona bolo obsadené véééľmi unavenými mladými mužmi, ktorí spali pri ohni a sušili pritom seba, ďalšie oblečenie, spacie potreby, jednoducho vodácke zátišie ako namaľované. Ale komunikovať neprichádzalo do úvahy. Tak sme založili tábor kúsok vedľa a pustili sme sa do gulášu. Ľubo pre tento rok zvolil hovädzinku a divinu, teda zmena - je predsa život. Ale guláš opäť nemal chybu. Postupne na miesto činu dorazili Lasabovci, potom Katka s Martinom a na záver, za úplnej tmy dorazil Ivo s rodinou. Lasabovci tento rok obohatili spoločnosť o Zuzku a jej priateľa Mira. Nastalo obecné vytešovanie sa z toho, že sme sa tu všetci stretli. Chlapci rozohrali koncert vtipných dialógov, kolovala frndžalica, každý mal plno noviniek, krásna trma-vrma a veselie. Jedným z problémov, ktoré nás však urgentne trápil, bolo zlé počasie. Ale verili sme, že tým meteorológom to jednoducho opäť raz nevyjde. S tým sme išli spať.
No už v noci párkrát spŕchlo a keď sme ráno vyliezli zo stanov - bolo to zúfalstvo. Obloha vážila sto ton. Celá oceľovosivá s množstvom machúľ čiernej farby. Bolo nám jasné, že dnes zo splavu nič nebude. Tak sme dali raňajky doplnené aspoň o dve dažďové prehánky. Spočiatku sme sa utekali skryť, alebo sme si obliekali a vyzliekali pršiplášte, otvárali a zatvárali dáždniky - kto čo mal. No postupne nás to prestalo baviť, sedeli sme pri ohni (aspoň jedna pozitívna vec: ako-tak usušení, už zregenerovaní kolegovci od "nášho" ohniska ráno odrazili od brehu, tak sme sa operatívne presunuli na náš flek) a čakali sme celý deň čo bude. A stále dážď. V oblakoch ani malilinká skulinka inej farby. Len ťažká oceľová šeď. No a v takomto rozpoložení sme potichučky chystali gratuláciu nášmu predsedovi. Keď sme kedysi začínali so splavmi a ako najstarší z nás bol spolu s Milanom a Norbim členom rady starších, mal tridsať. Tento rok to bude o tridsať rokov viac. Tomu sa skoro nedá veriť. To už toľko pamätáme? Ako darček sme mali vymyslené staré pádlo (vodácka patina), ktoré sme trochu vyzdobili a všetci podpísali a klimatexové spodné prádlo, aby predsedovi nebolo v noci zima. No a ako káže obyčaj spievali sme živio, pili sme žampus a zajedali džipsy. Oslava prerástla nebadane do zábavy obecnej. Nasledovala ďalšia noc bubnovania kvapiek na steny stanu.
Piatkové ráno sa nelíšilo od rána predchádzajúceho dňa. Zasadli sme k ohňu, a rozhodovali sa, čo ďalej. Hrozne neradi, ale museli sme sa začať zmierovať s myšlienkou, že balíme a tento rok sa budeme musieť uspokojiť s tým, že sme sa prišli k Hronu len vyspať. Už sa nedalo nič robiť. Tak sme sa vybrali ešte najesť "Ku Kate"a za ten čas nech trochu preschnú stany, aby sme ich mohli zbaliť. Aké bolo však naše prekvapenie, keď sme už s plnými žalúdkami vyšli pred reštauráciu a chceli ísť baliť a nebo bolo krásne modré, len sem-tam nejaký obláčik. A nastala dilema. Odísť? Zostať a zajtra splavovať? Hanka s Ivom to vyriešili najrýchlejšie. Oni s deťmi ostávajú. Zuzka s Marekom to mali jasné, oni odchádzali tak či tak, lebo išli na svatbu do Prahy, takže sme sa museli predčasne rozlúčiť. Lehkovci, Lasabovci a Slobodi sa tiež nakoniec pridali a tak sme predsa len boli na splave. Bol trochu iný ako obyčajne. V sobotu sme sa nechali s loďami vyviesť do Šášova a spustili sme sa do Hliníku. Ešte deň pred tým prichádzala do úvahy varianta, že spustiť sa budeme musieť len v základnom tábore. V Šášove sme videli novinky - bol tam nový bufet, kde čapovali pivo a na lúke kde sme táborili bola postavená nejaká chatka. Dlho sme sa tu však nezdržali. No a v nedeľu sme sa zbalili a splavili sme krátky úsek do Revišťa. Tu sme sa najedli v reštaurácii, chlapi išli pre autá a v nedeľu poobede sme sa lúčili. Nebolo to také ako obyčajne, ale hlavne že bolo. Boli sme spolu, užili sme si srandy, vody viac ako je príjemné, a tak teda - zase o rok!
