Rok 2008 - TROCHU ZMENY MOŽNO NEZAŠKODÍ
Účastníci: Brigita, Miňo, Hanka, Ivan, Maja, Dušan. Petra, Martin, Zuzka, Tomáš, Marcela, Ľubo
Trasa splavu:
Dátum: 2. 7. - 6. 7. 2008
Musím tentoraz skonštatovať že život je zmena a žiaľ pokrok nezastavíš. A tak sme sa už v apríli tohto roku dozvedeli, že naše obľúbené táborisko pri Hliníku nad Hronom sa zmenilo na stavenisko. Začali sa tu stavebné práce na diaľnici. Ďalšie správy, ktoré Minčik získal tiež neboli povzbudivé. V Hronskej Dúbrave lúku, na ktorej sme táborili odkúpil nejaký súkromník, takže tam sa tiež nedalo stanovať. V Šášove na lúke je vraj taký neporiadok, že stanovanie neprichádza do úvahy. Tak sme stáli pred otázkou, čo teraz? Po konzultáciách s Ing. Baranom z lodenice v Hliníku nad Hronom, od ktorého sme mali požičané lode, sme sa rozhodli založiť základný tábor v Lovči. Trochu sme hľadali, kde sa táto veľmi pekná dedinka nachádza. Keď sme sem však dorazili (Brigit, Miňo, Ľubo, Marcela), boli sme unesení.
Krásne prostredie, po rokoch sme netáborili blízko železničnej trate a tým sa stratil pocit, že vám pred stanom cestuje prinajmenšom polovica Slovenska. Trochu sme mali síce ďalej ku Hronu, ale dalo sa to zvládnuť. Boli tu zastrešené lavice so stolíkmi, dokonca aj zastrešené malé javišťátko, elektrická zásuvka, sprchy a záchodíky, no proste sen. Netrvalo dlho a stany sme mali postavené, pod kotlíkom podkúrené, a mohol sa začať variť tradičný gulášek. Nevarili sme dlho a dorazili Lasabovci v takmer kompletnom zložení. Chýbal im Miro. Zuzka mala totiž ísť hrať volejbalový turnaj na východ a tak musela predčasne splav opustiť a Miro by tu ostal sám. K večeru dorazila aj posledná časť expedície z Čiech. Tí prišli zredukovaní až o troch členov - Zuzku a Mareka - pobyt v zahraničí a Martina - po dôvodoch som nepátrala. Takže prišli Katka, Hanka s Ivom, Petra s pánom Martinom alias Jupiterom, alias Banánom. Po zvítaní sa hneď pustili do stavania stanov. Ivan ako vzorný brat spolu s Jupiterom postavili stan aj Katke. Keďže sa už stmievalo, chceli to zvládnuť čo najrýchlejšie a tak v rýchlosti natiahli na vnútornú časť stanu plášť tak, že tam kde bolo na vnútornej strane okno, na vonkajšej časti boli dvere a zase naopak. Tým nám vznikla výborná téma na zábavu, lebo Katy v zásade vždy vchádzala do stanu oknom - eurooknom, čo bolo trochu nepohodlné. Chlapcom sa to prehadzovať nechcelo, ale zato nás všetkých zabávali svojimi poznámkami. Ale naspäť ku gulášu. Ten bol tradične výborný, tento rok sa Miňo vyzbrojil aj Cígeľkou, aby sme rozohnali problémy s trávením. (Využil ju Dušan, ktorý v noci špacíroval okolo stanov, lebo mal pocit, že ho zožerie kyselina.) Po guláši už nasledovalo veselie obecné.
Vo štvrtok sme splavovali Hron od Lovče po Revište. Bol to prekrásny deň. Počasie bolo nádherné, Hron úžasný, boli aj mazaňové pereje aj pokojné úseky, nádherná zeleň na brehoch, no fantázia. Keď to Hron dovoľoval, pospájali sme sa do osvedčenej formácie a takto veselo, v družnej debate sme sa plavili smerom ku cieľu. Videli sme divé kačice, ktoré plávali popri brehu, aj dravých vtákov, ktorí krúžili nad priľahlými poľami a preletovali ponad Hron. Ale najúžasnejším zjavom boli volavky. Jedna nás dlhý kus cesty sprevádzala. Vždy odletela kus dopredu a vo vode stála nehybná ako socha, až kým sme neprišli bližšie, potom opäť odletela a čakala kým sa nepriblížime. Opustila nás až kúsok pred Revišťom. V reštike v Revišti sme si dali bryndzové halušky, p. Baran prišiel pre lode a odviezol aj nás na etapy do Lovče. Tu nás čakala Katka, ktorá sa podujala strážiť tábor. Všetci sme boli príjemne unavení, trochu priškvarení od slniečka, ale veľmi spokojní. Potom sme už len sedeli a kecinkali, každý rozprával čo je nové za ten čas, čo sme sa nevideli. Večer bol ohník, Ivo vybral gitaru, spievali sme, popíjali. Prišiel nás navštíviť aj miestny starosta, prišiel sa popýtať, ako sa máme, ako sa u nich cítime. Bol veľmi milý. V noci sme zažili riadnu búrku. Miňo s Brigitou strávili značnú časť noci v aute, lebo im začalo zatekať do stanu. Ostatní to prežili ako-tak v suchu.
Ráno sme si zaspomínali na minuloročný splav, lebo nebo bolo zatiahnuté, stále popŕchalo a my sme sa utvrdili, že včerajšie rozhodnutie presunúť sa do Santovky bolo správne. A tak sme sa pobalili a vyrazili. Zastavili sme sa ešte v Hliníku, kde sme dokúpili zásoby a tradične dali výborný obed "U Katy" a prešli sme do vedľajšej doliny, kde krásne svietilo slniečko a bol príjemný letný deň. V Santovke sme boli ubytovaní v chate, ktorá stála len pár metrov od tej, v ktorej sme pred mnohými rokmi trávili prázdniny s našou starou mamou. Z terasy nášho ubytka som sa dívala na tie isté stromy, ktoré kedysi boli len čerstvo vysadené stromčeky, o čosi vyššie, ako my deti. Po tých rokoch sú z nich už vysoké, mohutné topole. Ale aj tak som mala pri pohľade na ne pocit čohosi známeho, milého a príjemného. Uskutočnili sme tradičnú prechádzku a spomínali a spomínali. Keďže na druhý deň ráno Dušan viezol Zuzku do Beňadiku (turnaj) v piatok večer bola levická praženica - tento rok len z 50 vajec. Všetci sme si pošmákli.
V sobotu Brigit aj s Miňom už pred 9 hod. štartovali na kúpalisko. Chceli využiť čas, keď bude málo ľudí a dosť miesta na plávanie. My ostatní sme sa neskôr postupne na kúpalisko presúvali tiež. Prežili sme opäť krásny slnečný deň s modrou oblohou a tyrkysovo modrou vodou v bazénoch. Ivo skonštatoval, že voda "nevykezuje tie vykezováky" ako santovská voda, ktorú my pamätáme. Lebo keď v minulosti napustili bazén novou vodou a človek do nej vliezol, v momente mal telo posiate množstvom vzduchových bubliniek, ako vo fľaši so sódovkou a cítili ste smrádeček vareného vajca. Dnes to už nezažijete. Ale aj tak vôbec nezapochybujete, že sa kúpete v minerálnej vode. Vaše vlasy nadobudnú zvláštnu konzistenciu. Keď si na ne po niekoľkých pobytoch v bazéne siahnete rukou, máte pocit, že to, čo máte na hlave je skôr prilba ako vami pestovaná okrasa hlavy. A náš pobyt sa nachýlil ku koncu.
Posledná noc s pesničkami a zábavou, a ráno baliť. Potom ešte na chvíľu na kúpalisko a rozlúčka. Nie je to smutná rozlúčka. Bolo nám spolu opäť dobre a tešíme sa na stretnutie o rok. Ale aj tak je tu niečo, čo vám nedá celkom ľahko dýchať, keď nechávate pozdravovať tých, ktoré sa nemohli zúčastniť a vy by ste ich radi videli.
Takže AHÓÓÓJ!!!!
