Tento rok sme prijali strategické rozhodnutie a išli sme táboriť rovno na Revište. Pamätali sme si, že je tam pekná, pomerne veľká lúka, kde by sa dali rozložiť stany. A tak po patričných prípravách v Bratislave, sme krátko po obede vyrazili. Bolo riadne teplo, ako sa na leto patrí. Cesta ubehla fajn, len sme mali v závere cesty trochu problém dostať sa k Hronu. Cestári robili na diaľnici a tak bolo treba nejako komplikovane kľučkovať, kým sme sa dostali tam, kam sme chceli. Na Revišti, k našej veľkej radosti bola "naša" lúka úplne prázdna a mohli sme zaujať výhodné postavenie pri veľkom altánku s ešte väčším stolom a lavicami. V blízkosti boli aj sprchy, bufet aj toalety, čo bolo úplne úžasné. Ľubo vyložil z auta kotlík, chlapi rozložili oheň a mohli sme začať s varením gulášu. Práca nám išla od ruky, mali sme nových pomocníkov - Sašku a Marka. A ešte malého Quida, ktorý svojím psím šarmom umocňoval naše pozitívne pocity.
Tento rok si všetci zúčastnení zariadili skorší odchod z domovských stanovíšť a tak ešte za denného svetla sme sa opäť po roku všetci radostne zvítali pri našom starom, dobrom Hrone. No a po privítacích ceremóniách (veľa objatí, pús a následne štrngy-brngy kvalitnými destilátovými značkami) sa dovaril náš pokrm a mohli sme degustovať. Len v rýchlosti sa z kufrov ešte vyhádzali a postavali stany a všetci sme sa prepytujem napchali ako sa na správnych vodákov patrí. Do všeobecného veselia sa prikmotrila aj Andrejka s deťmi. Už niekoľko dní boli na chalupe v Štiavnických horách a tak neodolala a keď sme zabyvakovali, prišli nás pozrieť. Matúško behal po lúke a šmýkal sa na šmyklavke a malá Andrejka, ktorá mala 3 mesiace sa len na každého usmievala ako slniečko. Pripili sme na dobré zdravie Minčikovi, ktorý oslávil koncom júna 50. narodeniny a Tomáš mu odovzdal tričko s krásnou splavovou fotografiou na prsiach. Trvalo do noci, kým sme pri speve a vínku prebrali všetko dôležité.
Ráno sme sa nachystali na splav. Rozhodli sme sa splavovať z Lovče, z miesta, kde sme minulý rok stanovali. Tak ako sa už stalo v posledných rokoch zvykom, na Hron sme sa dostali okolo obeda. Neviem čím to je, ale kedysi sme okolo 9 hod. sedeli v lodiach a vyrážali na vodu a okolo obeda sme už mali pekný kus cesty za sebou. Teraz to horko-ťažko stihneme po dvanástej. Asi to bude tým, že väčšina z nás má toho naháňania a dodržovania termínov vyše hlavy a k Hronu prichádzame nabrať dych, vypnúť, alebo ako spievajú Nedvědi - Sešli se zapomenout. Cesta z Lovče do Revišťa bola krásna a všetci sme si ju užili. Stala sa však jedna veľmi zvláštna vec. Nikto na žiadnej lodi nemal ani kvapku alkoholu. Niečo sa tu začína meniť. Neuveriteľne nám stačila ako pohon tá nádhera okolo nás, ktorú sme si vrchovato užívali. Úžasné. Po príchode k stanom opäť prišla z chalupy Andrejka s deťmi, varil sa ďalší guláš a začala sa debata, odkiaľ pôjdeme zajtra splavovať. Debata bola veľmi rozpačitá. Niektorí už boli rozhodnutí že žiadne splavovanie zajtra nebude, niektorí váhali a boli ojedinelí jedinci, ktorí hovorili áno. Na ďalší deň sme nakoniec p. Barana odriekli. Bol z nás trochu mimo. Navrhol nám, že ďalší rok nás len bez lodí odvezie k Hronu, pokukáme, nadýchame sa hronského vzduchu a dovezie nás k stanom. A bude po splave. Trochu absurdné, ale kto vie?
No a keďže sme Hron nechali spokojne tiecť bez našej prítomnosti, tak sme sa rozhodli zbaliť sa a presunúť sa na Santovku. Tu sme mali rezervovanú chatu a vidina bazénu plného krásnej modrej vody urobila svoje. V priebehu cesty z Revišťa do Santovky sa Zuzka s Marekom zastavili v Leviciach a vymenili kone pod kapotou za kone na dvoch kolesách a dohrmeli ku chate. Mali sme čo obdivovať. Santovka tradične nesklamala, len trochu počasie. Ešte v sobotu bolo fajn, kúpali sme sa, slnili sme sa. Trochu sme boli rozčarovaní bufetmi. Našu obľúbenú terasu, kde sme trávievali dosť času zastrešili a obstavali, takže tam bolo také horko, že sa nedalo vydržať. A ostatné bufety podávali len mrazené polotovary ohriate v mikrovlnke a nie celkom rozmrazené, takže nemusím veľmi obšírne rozprávať - hnus. Poobede sa začali ukazovať mraky a na večer sa zatiahlo. Také počasie vydržalo až do nedele rána, kedy sme začali baliť. Niektorí fanatickejší účastníci mali úmysel ísť na kúpko a ostatní sme sa počas doobedia začali rozchádzať domov. Opäť lúčenie. Niekedy - alebo stále? - čas beží ako bláznivý. Ale musíme to zobrať ako realitu a aspoň sa môžeme tešiť na stretnutie zase o rok.
